Na cestu do Gruzínska sme sa rozhodli vyraziť pomerne spontánne. Táto krajina v sebe ukrýva viac, než by sa zmestilo do pár dní, ktoré sme sa tam chystali stráviť. Ešte pred odchodom sme si teda vyberali z rôznych možností kam sa vybrať – lákali nás Kazbegi a výstup ku kláštoru Gergeti, kaňony Okatse a Martvili s loďkami a vodopádmi, podzemné krásy Prometheovej jaskyne, národné parky Sataplia a Kintrishi, výstupy na hory Tskhrajvari a Khvamli či prehliadky skalných miest.
Nakoniec sme zvolili región Horné Svaneti – známy ikonickými obrannými vežami (koshki) zapísanými v UNESCO. Nachádza sa tu najvyššia hora Gruzínska – Shkhara, či výrazná dvojvrcholová Ushba, prezývaná “kaukazský Matterhorn” – pravdepodobne pre náročnosť výstupu. Tiež nás lákali miestne treky a najvyššie položená trvalo obývaná dedina v Európe – Ushguli. Tam sme sa tešili na túru na koňoch a navštívili aj ikonický kostolík La Maria. Samozrejme, nesmeli chýbať tradičné jedlá.
V Gruzínsku sme strávili štyri dni – väčšinu času v Mestií, Ushguli a okolí. Zvyšok patril cestovaniu z a do Kutaisi, kam sme prileteli z Viedne.
1. DEŇ
Prípravy a príchod do Gruzínska
Vyrazili sme 30. októbra podvečer priamym letom s Wizz Air. Išli sme vo dvojici – ja a kamoš Robo. Let trval približne štyri hodiny – s časovým posunom sme dorazili na letisko v Kutaisi okolo 23:00. Po príchode sme sa trochu rozhliadli, dali si kávu a čakali, kým nám o druhej nadránom privezú auto, ktoré sme mali rezervované cez spoločnosť Tbilisi Cars. Kým sme čakali Robo si vyriešil SIM kartu – ja som už mal aktivovanú eSIM cez aplikáciu Nomad. Karta kúpená na letisku sa nakoniec ukázala ako výhodnejšia a (trochu) stabilnejšia možnosť. Ja som platil asi 15 € za 5 GB (z čoho som minul asi polovicu – aj keď sme často googlili a používali mapy), Robo okolo 10 € za neobmedzené dáta na týždeň.
Tiež sme si rozmenili prvé eurá – kurz bol približne 1 € za 3 lari – a pustili sme sa do hľadania požičovne áut. Aj keď mala mať pobočku blízko letiska, nikto o nej akoby netušil. Nakoniec sme ich kontaktovali cez WhatsApp a o chvíľu dorazil starší biely Chevrolet Cruze, s predným nárazníkom prichyteným sponkami. Neskôr keď sme videli tunajšie cesty sme tipovali, že je to kvôli tomu, aby sa dal v horšom teréne ľahko odmontovať. Auto sme prebrali, nechali sme zálohu cca 100 € v hotovosti a vydali sa smerom do Mestie. Vtipný moment bol keď sme sadli do auta v požičovni a spýtal som sa ako sa to šoféruje – nikdy pred tým som nesedel v automate. Pán na mňa pozrel so strachom komu dáva auto.
Prvou zastávkou bola benzínka asi 10 metrov od požičovne. Natankovali sme plnú nádrž – vyšlo nás to okolo 60 €, čo vzhľadom na ceny benzínu (približne 1 €/liter) nebolo vôbec zlé. Cesta do Mestie mala trvať asi päť hodín. Keďže sme v lietadle nespali, museli sme si cestou dať krátku pauzu – pospali sme si v aute pred nejakým kamenárstvom.
Cesty boli rôzne – niektoré časti opravené, inde asfalt úplne chýbal alebo sa zosunul – je to trochu vidieť vo videu, veľmi som to nefotil – a zostala len ohradená diera a pod ňou hlboko nič. Občas sme zablúdili aj na štrkové cesty – ale to bola skôr naša chyba, týmto sa ospravedlňujeme podvozku auta. Okrem toho sme po ceste stretli veľa zvierat – psy, kravy, kozy, kone, mačky, dokonca aj prasatá. Prvá svorka psov, ktorú sme stretli, sa za nami rozbehla. Väčšinou všetky zvieratá čo sme stretli vyzerali kľudne a zdravo, ale raz sme v Ushguli stretli jedného, ktorý pravdepodobne trpel besnotou – mal penu pri ústach a nevyzeral dobre. Našťastie bol pokojný. Besnota je tu u psov dosť bežná, v niektorých častiach Gruzínska môžete stretnúť aj psov so známkou – čo znamená, že sú zdraví – v Mestií a Ushguli známky nemali – asi im ich dávajú skôr v Mestách, alebo v menej odľahlých častiach Gruzínska?
Prvé dojmy z Mestie
Krajina bola nádherná – mosty, rieky, horské úbočia a panorámy, ktoré sa odhaľovali so svitaním. Keď sme sa priblížili k Mestii, medzi kopcami sa začali objavovať prvé vežičky. Oficiálne nás v Svaneti privítala tabuľa s nápisom „Svaneti“ a citátom „knowledge is freedom“. Ráno bola celkom zima a hladní sme zamierili do reštaurácie Vichnashi. Miesto malo atmosféru ako u babky pred 20 rokmi – trochu mastné poháre a jednoduché prostredie, ale jedlo bolo vynikajúce.
Ochutnali sme prvé chačapuri – ja som si dal adžarské, v tvare loďky, s vajíčkom, syrom sulguni a maslom, do ktorého sa namáčajú kúsky cesta, ktoré si odtrhnete z loďky. Robo si dal imeretské – okrúhlu placku plnenú syrom. Myslím, že jedno jedlo vychádzalo na 4 až 6 €, ale presne si to už nepamätám. Každopádne, hneď prvé gruzínske jedlo bolo skvelé. Vyskúšal som ho aj v bratislavskom Zepen House, tiež bolo parádne. Dokonca som si ho vyskúšal pripraviť doma – a podarilo sa doosť dobre.
Po výdatnom jedle sme sa pustili do plánovania ďalších krokov. Potrebovali sme zosúladiť prechádzku mestom, ubytovanie vo Ville Mestia a zisťovanie spojenia do Ushguli na ďalší deň. Po krátkej obhliadke sme narazili na dva obchody Spar, zopár suvenírových stánkov, reštaurácií, zopár kráv, koní a psov. Kôň, ktorý je nafotke nižšie sa po chvíľke dostal do potýčky s miestnym gangom psov, tak sme sa radšej vzdialili, ale sledovali sme to a kôň to celkom zvládal. Nasledovala naša prvá turistická zastávka – Museum of History and Ethnography.
Múzeum je moderné, prehľadné a s množstvom informácií. Videli sme staré nástroje, hudobné nástroje, tradičné svanské oblečenie, krásne ikony z kostolov aj predmety každodenného života v horách. Všetko bolo jasne vystavené a doplnené o anglické popisy. Za vstup sme zaplatili približne 6 € na osobu – hoci na internete bola cena uvádzaná iná, ale možno sme si to len zle pozreli.
Turistika k lanovke Hastvali a prvé ubytovanie
Ďalšou zastávkou bola horná stanica lanovky Hastvali (2345 m n.m.). Lanovka v čase nášho pobytu nepremávala, keďže sme prišli medzi letnou a zimnou sezónou. Autom sme sa teda dostali až k nejakej chate alebo reštaurácii na ceste „Hastvali Ski Complex Rd“, kde sme zaparkovali a vyrazili sme na túru – bolo okolo 12:30. Na trase bolo práve strašne veľa blata, na pár miestach sme sa šmykli, a kus sme sa zašpinili, ale nič vážne.
Vybrali sme si zámerne kratšiu túru, keďže sme boli ešte dosť nevyspatí. Mysleli sme si, že zhora budeme mať pekný výhľad na Mestiu – nakoniec nás však prekvapili ešte krajšie pohľady na Ushbu (4 710 m n. m.), jeden z najťažšie prístupných vrchov v Gruzínsku. Na pohľad pôsobí veľmi majestátne, najmä vďaka svojim dvom vrcholom, ktoré pripomínajú rohy. Aj preto patrí medzi najikonickejšie vrchy nielen Gruzínska, ale celého Kaukazu.
Jej názov je pravdepodobne odvodený od neprístupnosti – môže znamenať strašná, zlá či zákerná hora. My ju však z diaľky jednoducho nazveme impozantná. Na výstup by sme si len tak netrúfli, takže nám bohato stačilo pokochať sa ňou z bezpečnej vzdialenosti.
Túra k hornej stanici Hastvali bola inak v pohode – až na to, že pre nás bola trochu náročnejšia najmä kvôli blatu. A tiež preto, že som mal nové a nevychodené topánky, čo sa mi hneď v prvý deň vypomstilo – nohy som mal ubolené a dorobené otlaky, ktoré ma žiaľ trápili aj počas ďalších dní.
Späť do Mestie sme dorazili okolo 16:00 a hneď sme sa šli ubytovať. Ubytovanie sme riešili cez Booking a WhatsApp vrátane príchodu na ubytko. Hotel Villa Mestia bola starší rodinný dom so spoločenskou miestnosťou na prízemí a izbami na poschodí.
Spoločenská miestnosť bola tradične zariadená – na stenách viseli staré taniere, vedľa obraz, v strede miestnosti stála malá piecka, ktorá zrejme v zime stále slúži. Nábytok pôsobil staro – ale nie zanedbane, skôr ako niečo, čo tu patrí odjakživa. Na parapetách boli kvetináče a rôzne drobnosti, ktoré pôsobili domácky a útulne. Celý priestor dýchal históriou – asi bol vyzdobený vecami, ktoré miestni kedysi skutočne používali. Sedieť tu a dať si čaj alebo raňajky malo úplne inú atmosféru než v bežnom penzióne. Fotky odtiaľto nemám, ale vo videu je miestnosť vidieť. Inak raňajky boli jednoduché, ale dobré.
V čase nášho príchodu však nešla elektrina a nefungoval zámok – čo sa nejako zázračne vyriešilo po našej večeri v reštaurácii. S výpadkami elektriny to tu asi býva bežné – aj na ďalšom ubytovaní v Mestii v podobnom čase nešla. Možno niekde niečo opravovali, kto vie. Každopádne malé neodstatky sme ale vôbec neriešili, keďže ubytovanie stálo 38€ na noc za oboch.
Čas bez elektriny sme využili na večeru v ďalšej miestnej reštaurácií – imeretské chačapuri som si dal tento krát pre zmenu ja a Robo niečo s kuraťom, už ani neviem čo. Popri tom sme zistili, ako sa dostaneme do Ushguli – maršrutky odchádzajú z autobusovej zastávky pri reštaurácii Vichnachi, denne o 10:00. Možno aj v iných časoch, to sme nezisťovali. Cena bola 40 lari na osobu. Alternatívou bol transfer od nášho ďalšieho ubytovania v Ushguli (Ushguli Cabins), ale ten stál 200 lari za dvoch. Tak sme sa rozhodli pre maršrutku a išli sme si oddýchnuť.
2. DEŇ
Presun do Ushguli a ubytovanie
Na druhý deň sme sa zobudili na raňajky od domácej a o 10:00 sme už vyrážali. Napokon nás neodviezla klasická maršrutka, ale staršie mercedes suv s vodičom, keďže nás bolo málo. Po ceste sme sa zastavili pri jednej z obranných vežičiek, kde nás pustila dnu stará pani za 2 lari. Spravil som tam pár záberov, ktoré môžete vidieť vo videu. Cesta do Ushguli trvala asi hodinu. Spočiatku bola asfaltová, neskôr sa zmenila na poctivú „necestu“ – štrk, balvany, žiadna spevnená vrstva. Tu sme pochopili, prečo je autám z požičovne cesta do Ushguli zakázaná. Po ceste sme videli množstvo kráv, psov, koní a nádherné výhľady. Ako sme sa blížili k dedine, začali vykúkať obranné veže, ktoré tu boli výrazne koncentrovanejšie ako inde.
Ushguli leží vo výške približne 2 100 metrov nad morom a tvorí ju niekoľko menších osád – Zhibiani, Chvibiani, Chazhashi a Murqmeli. Je považovaná za najvyššie položenú trvalo obývanú osadu v Európe. Typické sú pre ňu kamenné domy, obranné veže a celková atmosféra, ktorá pôsobí autenticky – nie ako turistická atrakcia, ale ako skutočný horský život. V okolí sa pasú kravy a kone, a pri dobrom počasí je odtiaľto výhľad priamo na masív Shkhara.
V dedine je niekoľko reštaurácií – jednoduchých, domáceho typu. Atmosféra je pokojná, pomalá a miestami akoby zastala v čase. Podľa niektorých cestovateľov sa však Ushguli postupne mení – kedysi sa prespávalo výhradne u miestnych, dnes už nie je problém nájsť ubytovanie cez Booking.
Po príchode do Ushguli okolo 11:00 sme išli rovno k nášmu ubytovaniu – Ushguli Cabins. Chatky sú postavené na malom pozemku s výhľadom na okolie. Správkyňa (pravdepodobne príbuzná majiteľky z Tbilisi, s ktorou sme komunikovali) nám na druhý deň ráno pripravila raňajky a na ubytovaní poskytujú aj možnosť prenajať si kone na túru k ľadovcu Shkhara, túto možnosť sme počas druhého dňa tiež využili. Cena bola okolo 100 € aj so sprievodcom, keďže sme predtým na koni nesedeli.
Ubytovanie bolo opäť jednoduché – celkovo sme to poňali dosť low-cost – 40€/chatka. Mali sme však chatku len pre seba, čo bolo super. Dve postele, záchod, sprcha, elektrina, wi-fi a kanvica na vodu – všetko, čo sme potrebovali. Sprchu sme ani nevyužili, pretože tam bola poriadna zima. Hoci tam bol ohrievač, na celú nezaizolovanú chatku jednoducho nestačil. Popod dvere a cez rôzne škáry vchádzal studený vzduch a to bolo cítiť. Našťastie, pod paplónom bolo teplo. A pod paplónom sme našli aj malé prekvapenie – nie čokoládku ako v hoteloch, ale zopár myších hovienok. Objavili sme ich až na druhý deň ráno. Taký malý bonus k ubytku. 🙂
Kostolík La Maria, dobré jedlo a Queen Tamar Castle
Okrem túristiky ponúka Ushguli hlavne pokoj medzi vrchmi Kaukazu, my sme ho však nevyužili – odkedy sme prišli niekam sme sa ponáhľali – lebo sme mali málo času. Ale prísť sem na pár dní a oddychovať v tomto prostredí si naozaj viem predstaviť. Našim prvým cieľom bol Kostol svätej Márie (La Maria), ktorý patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie sakrálne stavby v regióne. Jednoduchý kamenný kostolík s múrikom, starými krížmi a malým cintorínom pôsobí pokorne a dôstojne. Za kostolíkom sa týči masív Shkhara s najvyšším vrchom Gruzínska a taktiež hranica s Ruskom. Týmto smerom sme sa vydali na druhý deň. V malej kaplnke som si kúpil svanetskú soľ – tradičné korenie, ktoré som doma použil do chačapuri. Možno tam nepatrí, ale mne sa hodilo. Kostolík má svoje čaro, mne sa ale najviac páčil pohľad z diaľky, kedy sa za ním čneli už spomínané vrchy okolo Shkhary a údolie rieky Enguri.
Počas návštevy kostolíka nás sprevádzal jeden z mnohých túlavých psov, ktorí sú v Ushguli neodmysliteľnou súčasťou zážitku. Cestou z kostolíka sme len tak naslepo prešli mostíkom na druhú stranu rieky Enguri – cez pastviny s koňmi a kravami sme si vychutnali výhľad na Ushguli z iného uhla. Následne sme prešli ďalším mostom naspäť do dediny a zamierili do našej prvej reštaurácie v Ushguli – Café Mariami.
Mnohé reštaurácie boli zatvorené, pravdepodobne z rovnakého dôvodu ako lanovka Hastvali – medzisezóna. Robo si dal Ojakhuri – bravčové mäso so zemiakmi, ktoré vyzeralo skvele. Keďže ho celé nezvládol – zvyšok venoval túlavému psovi. Ja som vyskúšal Ajapsandali – jedlo, ktoré mi chuťou pripomínalo lečo. Neurazilo, ale pôsobilo skôr ako príloha. Našťastie, pohár vína Saperavi a poldeci cha-chy všetko dorovnali.
Po obede sme sa vybrali na ďalšiu turistiku – prechádzku – k ruinám Queen Tamar Castle (2 100 m n. m.), ktoré sa nachádzajú len kúsok za dedinou. Ide o menší komplex kamenných múrov na kopci, odkiaľ je výhľad na celé údolie aj dedinu. Kráľovná Tamara je v gruzínskej histórií považovaná za jednu z najvýznamnejších panovníčok, a legenda hovorí, že sem v lete chodievala – podobných miest je však Gruzínsku viac – takže je to možno iba symbolické spojenie.
Túru sme začali od Café Mariami, po trase označenej na mapy.cz ako Ushguli–Chvelpi. Prešli sme úbočím kopca nad osadou Chazhashi, odkiaľ bol krásny výhľad na ďalšiu časť Ushguli – Murkmeli. Práve tam som spravil asi najkrajšiu fotku svanských veží. Stúpanie z druhej strany bolo o niečo strmšie, ale nič náročné – približne za hodinu a pol sme boli hore. Inak k fotkám – išli sme naľahko, takže všetko je fotené na mobil – čo bola aj taká skúška pre iPhone – výsledok: z videa sa teším, to je super, pri fotkách mi je trochu ľúto, že som nemal foťák – malá tech vsuvka.
Z druhej strany kopca nás však prekvapil sneh, do ktorého sme miestami zapadávali. Cesta späť bola pomalšia a do dediny sme dorazili až okolo pol siedmej večer. Hladní a unavení sme zamierili do ďalšej reštaurácie – Stumari. A tentoraz to vyšlo ešte lepšie než doteraz – výborné jedlo (asi najlepšie z celého výletu), príjemná obsluha a priateľský rozhovor s majiteľom. Na stenách reštaurácie bolo množstvo podpisov od rôznych cestovateľov – našli sme tam napríklad aj podpis Whiskyho zo Slobodky. A teraz je tam už aj náš.
Dali sme si pivko, Robo TOP chačapuri a ja parádne Ostri, čo by sa dalo prirovnať k pikantnému hovädziemu guľášu, len s paradajkovo-paprikovým základom a orientálnymi koreninami. Potom prišla na rad jedna cha-cha, potom ďalšia… a ďalšia… a večer sa rýchlo skončil. Späť na ubytovanie, kde nás čakala poriadna zima – ale pod paplónom sa to dalo zvládnuť.
3. DEŇ
Túra na koňoch k ľadovcu Shkhara
Ráno sa nám vstávalo ťažko – mohla za to zima aj cha-cha z večera. No čakali nás raňajky a jazda na koňoch k ľadovcu Shkhara, takže sme sa prekonali a okolo deviatej už sedeli v sedlách. Trasa viedla cez údolie popri rieke Enguri. Bolo to moje prvé jazdenie na koni, ale sprievodca ma po chvíli označil za „profesional, profesional“. Robo to mal trochu ťažšie – jeho kôň mal vlastnú hlavu a miestami šiel cik-cak cez úzke chodníky či po ľade, čo vyzeralo dosť neisto. Našťastie sme v zdraví sme prešli až k reštaurácií Glacier Shkhara Restaurant, kde sme kone zaparkovali a odtiaľto sme ďalej k výhľadu na ladovec išli pešo.
Ľadovec Shkhara sa nachádza pod južnou stenou masívu Shkhara (5 193 m n. m.). Z jeho útrob vyteká rieka Enguri, ktorú sme sledovali celou cestou. Posledný úsek k výhľadu sme šli pešo, asi 45 minút, a zastavili sme sa pri rieke – moje nohy doráňané z topánok už viac nechceli ísť. Dostali sme sa približne do výšky 2400 m n.m. (približne k prvému výhľadu označenému na mapy.cz – ale presne to neviem – 42.9566592N, 43.0842511E. Výhľad stál za to aj odtiaľto – veľká biela masa ľadu medzi šedými skalami a pri nás červené kamene v rieke Enguri. Vrátili sme sa teda k reštaurácií, tam sme si ešte trochu pochodili okolie a našli sme studničku s minerálnou vodou bohatou na železo a tiež nášho sprievodcu.
Ten medzi časom začal popíjať pivko s kamošmi, ponúkli nás a spýtal sa nás či to zvládneme späť do Ushguli sami. Neboli sme si istí, ale nakoniec to bolo super. Robov kôň sa síce opäť tváril, že si pôjde vlastnou cestou, ale napokon spolupracoval. Cesta späť nám trvala asi dve hodiny. Išli sme pomaly, občas zastavili, nech sa kone napijú či popasú. Stihli sme si užiť výhľady, pokoj a len tak byť v prírode. V diaľke sa už črtal kostolík La Maria – vedeli sme, že sme trafili.
4. DEŇ
Návrat do Mestie a posledné dni nášho výletu
Do Ushguli sme sa vrátili okolo tretej popoludní – kone sme odovzdali, rozlúčili sa s pani domácou a vybrali sa hľadať maršrutku späť do Mestie. Ako nám bolo povedané, našli sme ju „at the bridge“. Cena bola rovnaká ako pri ceste tam – 40 lari na osobu. O 16:00 sme vyrazili. Tentoraz bola maršrutka plná a ďalšie odchádzali každú chvíľu, zrejme podľa počtu ľudí. Cesta späť bola veselá – vodič so spolujazdcom spievali gruzínske pesničky.
Po príchode do Mestie sme zašli na večeru. Ja som si dal niečo netradičné – kari, Robo vyskúšal zemiakovo-syrovú placku a silnú kuraciu polievku. Auto sme mali od odchodu do Ushguli zaparkované medzi Mestia City Hall a parkom. Pri pohľade na koleso sa mi zdalo, že je trochu mäkké, ale z únavy som to neriešil – hlavne sme už chceli byť na ubytovaní. To sme si zarezervovali cestou z Ushguli – 3-4 minúty autom od City Hall, v Hoteli Lamish. Ubytovanie bolo čisté a viac hotelové, s teplou sprchou, mäkkými posteľami a výbornými raňajkami. Platili sme v eurách.
Ráno sme zistili, že mäkké koleso je skutočne defekt. Po raňajkách sme sa vydali hľadať servis a cestou sme si kúpili suveníry a korenie pri hlavnej ceste v Mestii – všetko v okolí našej prvej reštaurácie Vichnachi. Problém však bol s benzínkami – prešli sme tri, ale žiadna nemala kompresor. Nakoniec sme narazili na otvorený autoservis na konci Mestie, keď sme už ani nedúfali – chvíľu sme počkali, lebo mal plno a mechanik nám defekt opravil – a to v nedeľu dopoludnia, či skôr už asi aj poobede – keď sme sa dostali na rad, stálo to asi 6€ – čo bolo super, čakali sme viac aj v Gruzínsku.
Naše plány na Martvili Canyon však týmto padli a zostávala už len cesta do Kutaisi – krátka stopka na gruzínsku marlenku a posledné chačapuri. Po príchode do Kutaisi sme ešte vyrazili na večeru – nejaký gruzínsky kebab čo vyzeral ako dlhé čevapčiči v placke a posledné tradičné jedlo výletu – chinkali + Hoegaarden. Naše ubytovanie v Kutaisi však bolo… zvláštne. Hrdzavá brána, podivná atmosféra, karta z Bookingu nám neprešla. Pripomínalo to scénu z Eurotripu v Bratislave – mali sme pocit, že nás tam predajú na orgány. Nakoniec sme sa predsa len vyspali a o štvrtej ráno vyrazili na letisko. Našli sme auto, dúfali, že nemáme papuču lebo som zaparkoval tak nejak, niekde (prišli aj odchádzali sme za tmy, tak som dúfal, že bude ok) a vrátili ho – všetko prebehlo bez problémov. Tak sa skončil náš krátky, ale intenzívny výlet do Gruzínska – štyri dni plné prírody, histórie, výhľadov, turistiky a výborného jedla.
