Talianske Dolomity – pohorie v severnom Taliansku, súčasť Álp a môj malý cestovateľský sen, ktorý sa mi minulý rok podarilo čiastočne splniť. „Čiastočne“ preto, lebo sme tam pobudli len krátko, čo je ale v konečnom dôsledku iba dôvod na to, aby sme sa tam opäť vrátili – možno to tak malo byť. Napriek tomu, že sme tam strávili len tri dni, boli to tri dni plné turistiky, parádnych výhľadov, nečakaných prekvapení a siesty vždy, keď sme sa chceli najesť. A tak trochu aj dobrodružstva – keďže sme prišli autom a prvú noc sme spali len tak popri ceste v stane.
Náš výlet sa odohral minulý rok (2024) začiatkom júna. Dopredu sa ospravedlňujem, ak budem niekde veľmi stručný, ale budem sa snažiť dolovať v pamäti, ako to len pôjde. Navyše je toto môj prvý blog, tak mi držte palce. Pre tých, ktorým sa nechce čítať, pripájam aj vlog z nášho výletu.
DEŇ 1:
Cesta a prvé výhľady
Naša cesta začala okolo 2:00 v noci v Nových Zámkoch. Išli sme dvaja – ja a kamoška Sandy. Trasu sme si naplánovali cez hornú stranu Rakúska, cez Salzburg, ktorý sme nakoniec obišli, aby sme kvôli krátkemu úseku nemuseli kupovať diaľničnú známku v Nemecku. Vtedy sme ešte netušili, že diaľnice v Nemecku nie sú spoplatnené – takže sme si cestu trochu predĺžili.
Naším prvým cieľom bol kostolík Chiesetta di San Giovanni, ktorý sa nachádza v blízkosti dedinky Santa Magdalena v údolí Val di Funes. Ešte predtým sme si ale dali krátku túru v okolí dedinky San Pietro. Cesta do San Pietra nám trvala aj s prestávkami a odbočeniami približne 10 hodín a bola dlhá okolo 800 km. Cesta bola dlhá, ale mali sme celkom dobrý playlist, ktorému v tom čase celkom dominoval Eminem s Houdinim – takže sme ju zvládli v zdraví.
Po túre sme pokračovali do Santa Magdalény ku Chiesetta di San Giovanni in Ranui. Tento malý kostolík patrí k najikonickejším a najfotografovanejším miestam v Dolomitoch – a chápem prečo. Stojí osamotene na zelenej lúke a v pozadí sa za ním týčia štíty Dolomitov – konkrétne pohorie Odle (Geislergruppe). Z druhej strany kostolíka sa rozprestiera zvlnené údolie Val di Funes. Z akejkoľvek strany sa naň pozriete, je to nádherný pohľad. A ďalšou výhodou bolo, že k nemu neviedla nijaká dlhá túra – od parkoviska sme tam boli za pár minút. Čo nám po dlhej ceste a už absolvovanej túre v San Pietre úplne vyhovovalo.
Po prechádzke sme zamierili do mesta Ortisei, kde sme sa chceli najesť. A tu prišlo prvé prekvapenie – v čase siesty sa v Taliansku jednoducho nenajete. Väčšina podnikov bola zatvorená. Nakoniec sa mi podarilo zohnať si „štvorcovú pizzu“, s tým, že veď si dám neskôr nejakú lepšiu. Čo sa už počas výletu nestalo.
Keď sme už boli v Ortisei, rozhodli sme sa pozrieť aj lanovku na Secedu. Táto lanovka vedie priamo z Ortisei do výšky 2500 m n. m. a ponúka jedny z najkrajších panoramatických výhľadov v Dolomitoch. Chvíľu sme uvažovali, či ju využijeme, ale keďže sme chceli v ten deň stihnúť aj Passo Giau, prišlo nám zbytočné sa naháňať a všetko si odbiť v rýchlosti. Za lístok by sme zaplatili takmer 80 € za oboch, tak sme sa rozhodli, že sem radšej prídeme na budúce a poriadne si to užijeme. Buď si tú lanovku vychutnáme bez ponáhľania, alebo si dáme výstup pešo a zažijeme celú túru od začiatku do konca.
Po návšteve Ortisei sme zamierili k Passo Giau, kde sme plánovali prespať. Pomocou aplikácie Park4night sme si našli miesto popri ceste, trochu oddelené stromami. Rozložili sme stan na aute, stolík, dali si večeru a unavení zaľahli – aj keď to zaspať sa nám veľmi nedarilo.
DEŇ 2:
Passo Giau a Riffugio Averau
Budíček o 3:00 ráno. Noc bola krátka, ale plán jasný – vyraziť čo najskôr, aby sme ešte za tmy dorazili k Berghotelu Passo Giau a stihli východ slnka. Celou cestou cez Val Gardena sme prechádzali ospalými horskými dedinkami, kde svietili len pouličné lampy a sem-tam svetlo z okien hotelov. Míňali sme množstvo serpentín, mostov a tunelov. Hoci sme z krajiny veľa nevideli, jazda mala svoje čaro – tiché, pokojné hory, ktoré sa pomaly začínali prebúdzať.
Cestou sme narazili na viacero zákazov vjazdu. Podľa všetkého sa vzťahovali na cyklistické preteky, ale značenie bolo (aspoň pre nás, a taktiež pre google translate) nejasné. Nebolo úplne jasné, či sa obmedzenie týkalo len určitých hodín, alebo platilo stále. S určitou dávkou neistoty sme pokračovali ďalej – ak by sme sa mali riadiť každou značkou, asi by sme sa motali v kruhu.
Keď sa začalo rozvidnievať, dostali sme sa do Passo di Giau (2236 m n. m.). Až teraz sme si naplno uvedomili, aké nádherné scenérie sa okolo nás otvárajú. Strmé štíty Dolomitov osvetlené prvými lúčmi slnka, zelené lúky pretkané balvanmi a osamelými drevenými chatkami, horské reštaurácie a serpentíny kľukatiace sa ako nekonečné slučky. Tento priesmyk je mimoriadne obľúbený medzi motorkármi a niet sa čomu čudovať – je to tu úžasné.
Budíček o 3:00 ráno. Noc bola krátka, ale plán jasný – vyraziť čo najskôr, aby sme ešte za tmy dorazili k Berghotelu Passo Giau a stihli východ slnka. Celou cestou cez Val Gardena sme prechádzali ospalými horskými dedinkami, kde svietili len pouličné lampy a sem-tam svetlo z okien hotelov. Míňali sme množstvo serpentín, mostov a tunelov. Hoci sme z krajiny veľa nevideli, jazda mala svoje čaro – tiché, pokojné hory, ktoré sa pomaly začínali prebúdzať.
Cestou sme narazili na viacero zákazov vjazdu. Podľa všetkého sa vzťahovali na cyklistické preteky, ale značenie bolo (aspoň pre nás, a taktiež pre google translate) nejasné. Nebolo úplne jasné, či sa obmedzenie týkalo len určitých hodín, alebo platilo stále. S určitou dávkou neistoty sme pokračovali ďalej – ak by sme sa mali riadiť každou značkou, asi by sme sa motali v kruhu.
Keď sa začalo rozvidnievať, dostali sme sa do Passo di Giau (2236 m n. m.). Až teraz sme si naplno uvedomili, aké nádherné scenérie sa okolo nás otvárajú. Strmé štíty Dolomitov osvetlené prvými lúčmi slnka, zelené lúky pretkané balvanmi a osamelými drevenými chatkami, horské reštaurácie a serpentíny kľukatiace sa ako nekonečné slučky. Tento priesmyk je mimoriadne obľúbený medzi motorkármi a niet sa čomu čudovať – je to tu úžasné.
Pri Berghoteli Passo Giau sme zaparkovali na bezplatnom parkovisku. Prípravu na túru sme však odložili – východ slnka v tejto nadmorskej výške bol príliš lákavý. Po chvíľke obdivovania a fotenia sme konečne vyrazili na túru k Rifugio Averau. Na začiatku nás vítal kamenistý chodník vedúci cez horské lúky a štrkové cestičky, ktoré sa kľukatili pod masívnymi štítmi Ra Gusela (2595 m), Averau (2649 m) a Nuvolau (2574 m). Pri pohľade na východ sa otvoril výhľad na Croda da Lago, typickú svojimi skalnými vežami a hrebeňmi. V diaľke sa črtala aj Marmolada (3343 m), najvyšší vrchol Dolomitov.
Turistov bolo pomenej a miestami sme boli na chodníku úplne sami. Zato svište sme stretli hneď niekoľkokrát – ich pískanie sa ozývalo údolím, no väčšinou zmizli skôr, ako sme sa k nim priblížili. Po asi dvoch hodinách a približne 3,5 km sme dorazili k Rifugio Averau, ktorá bola, ako väčšina chát počas našej cesty, zatvorené. Možno sme len prišli príliš skoro (bolo okolo 9:00). Ťažko povedať.
Po krátkom oddychu a vychutnaní si výhľadov na Cinque Torri, známe skalné útvary pripomínajúce päť veží, sme sa vydali na zostup. Myslíme, že v diaľke sa črtala Marmolada (3343 m), najvyšší vrchol Dolomitov, ale nie sme si tým istí. Smerom dolu sme si vybrali inú trasu – smer Rifugio Fedare, kde sme sa napojili na asfaltku vedúcu späť k hotelu Passo Giau. Posledných pár výškových metrov už nebolo práve najpríjemnejších, ale predstava kávy v horskom hoteli nás hnala dopredu.
Po krátkom oddychu pri káve sme sa prezliekli do suchších vecí a pripravili sa na odchod. Medzitým sa parkovisko zaplnilo desiatkami motorkárov a turistov, ktorí sa práve chystali vyraziť na svoje trasy. My sme však už mali splnené a pokračovali sme ďalej.
Čakala nás cesta do mestečka Calalzo di Cadore, kde sme mali zarezervované ubytovanie. Asi po hodine jazdy sme dorazili do mesta a popri tom sme si uvedomili, že sme cestou minuli viac cyklistov, ako bežne stretnem na slovenských cestách za celý rok. Po ubytovaní sme sa prešli mestom, ochutnali sme pistáciovú zmrzlinu v Gelateria Sweet Moment (ktorá naozaj chutila ako čisté pistácie) a nakúpili si niečo na večeru v miestnom supermarkete. Po náročnom dni sme konečne mohli poriadne oddýchnuť, pretože ráno nás čakal presun k jednému z najikonickejších miest Dolomitov – Tre Cime di Lavaredo.
DEŇ 3:
Tre Cime di Lavaredo
Ráno sme vyrazili o 5:00 smer Rifugio Auronzo. Cesta nám trvala asi hodinu, a na posledných 5km sme platili mýto 30€ – čo už zahŕňalo aj parkovanie pri chate. Inak týchto posledných pár kilometrov stúpania dalo nášmu dosť naloženému jednolitrovému Kamiqu – ešte aj so stanom na streche – celkom zabrať. Na začiatku parkoviska nás privítal pomocník na parkovisku, ktorý nám ukázal, kde zaparkovať. Auto sme nechali tesne pod chatou s výhľadom na hlbokú roklinu, takže som si radšej ešte raz skontroloval ručnú brzdu.
Náš prvý cieľ bola chata Rifugio Lavaredo, ku ktorej sme sa dostali po trase 101. Po ceste sme minuli malú Kaplnku Panny Márie Pomocnice. Po chvíli sme dorazili ku chate, pri ktorej sa začal objavovať prvý sneh.
Od chaty nás čakal výstup do Forcella Lavaredo (2454 m) – sedla, ktoré ponúka úžasný bočný výhľad na Tre Cime di Lavaredo (2999 m, 2973 m a 2857 m). Cestou sme narazili na osamotenú cross motorku a o niečo ďalej na bager, ktorý upravoval chodník – tá motorka bola asi bagristova. Snehu pribúdalo a stúpanie sa stávalo čoraz náročnejším.
Keď sme konečne dorazili do sedla, naskytol sa nám nádherný výhľad – no radosť z neho nám trochu kazila otázka, ktorým smerom vlastne pokračovať. Sneh pokryl všetky značky a chodník nebol vôbec viditeľný. Chvíľu sme tápali a snažili sa odhadnúť, kadiaľ vedie správna a bezpečná trasa. Nakoniec sme si pomohli mapami mapy.cz a sledovaním iných turistov, ktorí už schádzali dolu. Rozhodli sme sa pokračovať cez snehové pole smerom k Rifugio Locatelli.
Snehu bolo naozaj veľa, miestami sme sa zabárali až po pás. Nemali sme so sebou mačky, čo nebolo práve najlepšie rozhodnutie – niektoré úseky boli dosť šmykľavé a pohľad na prudké svahy pod nami neveštil nič dobré. Našťastie sme to zvládli bez nehody a približne o hodinu sme už prechádzali (medzi časom trasa 102) popri chate Locatelli a hľadali Grotta delle Tre Cime – jaskyne, z ktorých sa naskytá ikonický výhľad na Tre Cime.
Výhľad z jaskýň bol presne taký, ako sme si predstavovali – majestátne skalné steny týčiace sa nad horskou krajinou a pod nimi nekonečné doliny. Navyše sa odtiaľ otvára aj krásny pohľad na chatu Locatelli a za ňou sa týčiaci vrchol Monte Paterno (2744 m). V blízkosti sa nachádza aj Monolite della Salsiccia – skala s trochu zvláštnym pomenovaním, ktoré sme si samozrejme nemohli odpustiť okomentovať – v preklade znamená klobásový monolit – pravdepodobne dostal názov podľa svojho tvaru.
Na zostup sme zvolili inú trasu – po 102 a 105 smerom k chate Malga Langalm, kde nás čakal úsek cez dolinu Valle della Rienza. V úplne najnižšom bode doliny turisti tradične skladajú svoje mená z kameňov – my sme tradične nepridali. Odtiaľ nás čakalo ešte dlhé, mierne, ale vyčerpávajúce stúpanie späť k chate, kde som si s úľavou dal kávu.
Po chvíľke oddychu sme pokračovali po trase 105 späť k Rifugio Auronzo. Keď sme dorazili na parkovisko, už bolo takmer plné. Ešte ráno tam stálo len pár áut, teraz sa všetky dostupné miesta zaplnili – čo len potvrdilo, že vyraziť skoro ráno je vždy dobré rozhodnutie.
Po krátkej zastávke pri Lago d’Antorno, kde sme nakúpili suveníry, sme sa vydali na cestu domov. Cestou sme sa ešte zastavili v malom obchode, kde sme dokúpili ďalšie darčeky. Do Nových Zámkov sme dorazili okolo 22:00. Unavení, ale nadšení.
ZÁVEROM
Tri dni v Dolomitoch – krátke, ale nabité zážitkami. Každý deň iný, každý deň niečím prekvapivý. Začali sme ikonickým kostolíkom Chiesetta di San Giovanni, pokračovali cez serpentíny plné výhľadov, kde sme si uvedomili, že už len samotné cesty cez Dolomity sú zážitok sám o sebe. Po prvýkrát sme zažili siestu – bohužiaľ v tej chvíli práve s prázdnymi žalúdkami. O to viac nás potešila prvá pizza v Taliansku – síce to bol polotovar a ani štvorcový tvar nás neoklamal, ale stále to bola prvá (nie pravá) talianska pizza!
Východ slnka na Passo Giau bol zážitok, ktorý sa ťažko opisuje – hory pomaly vystupovali zo šera, vzduch bol chladný a čistý, výhľady neskutočné. Na túre k Rifugio Averau nás sprevádzali svište, ticho a neskutočné panorámy, kde sa človek pristihol pri tom, že by tu vedel stáť hodiny. A potom prišlo Tre Cime di Lavaredo, kde nás čakal sneh až po pás, opäť nádherné výhľady a aj chvíľa, keď sme netušili, kadiaľ vlastne máme ísť. Ale podarilo sa – a odmenou boli výhľady z jaskýň Grotta delle Tre Cime, ktoré patria k tým, na ktoré sa nezabúda.
To všetko za približne 300 € na osobu, vrátane benzínu, mýtnych poplatkov, diaľničnej známky, jedla, ubytovania, suvenírov aj kávičiek. Nie je to zlá cena za víkend v jednom z najkrajších horských regiónov Európy. No a hlavný záver? Tri dni sú málo. Dolomity sú návykové. A my sa sem rozhodne ešte vrátime! ⛰️🔥
